Venovať sa histórii vojnovej fotografie, ako žánru, by určite vydalo na samostatný článok. Viaže sa na ňu niekoľko veľkých autorov, tak ako aj smrť mnohých, ktorí sa vydali po ich vzore dokumentovať besnenie ľudí vo všetkých regiónoch sveta.
Patrick Chauvel je francúz. Často prirovnávaný k Napoleónovi, najmä vďaka nízkemu vzrastu a neuveriteľne vzdorovitým duchom, ktorý ho nedokáže udržať na jednom mieste.
Okrem skvelých fotografií napísal aj niekoľko kníh, ktoré sa tešia značnej popularite. Jedna z nich, s názvom českým názvom Válečný reportér, ktorú vydalo vydavateľstvo Garamond každopádne stojí za pozornosť každému, koho fascinujú reportáže z vojnových konfliktov, ale aj novinárska práca a vôbec zmysel fotografovania ako taký.
Jedná sa o značne autobiografické dielo. Osekané od opisov mladosti a prvých fotopokusov Vás uvrhne do sveta zvieracej ľudskej brutality, barbarstva a krutosti. Čo iné však čakať od takejto knihy, však?
V jednom bode sa však od iných, podobne ladených diel líši. V takmer tristo stranovej knihe nenájdete ani jednu fotografiu. Neviem či to bol zámer autora, alebo vydavateľstva, každopádne nebudete ukrátený o žiadnu z emócii, ktorú ponúkajú silné fotografie. Autorovo podanie je výborné a niektoré príbehy sú tak silné, že sa nedivím že začal uvažovať nad scenárom k filmu a oslovil také mená ako Johny Depp, či Brad Pitt.
Chauvel sa dostal do Vietnamu ako sedemnásťročný. V tej istej generácii, a v tej istej chvíli ako aj Oliver Stone. Obaja prežili, obaja podali ľuďom reálny obraz vojny, či už v Stone-ovom kultovom filme „Čata“, alebo na fotografiách, ktorými Chauvel svet síce nezmenil, ale obleteli celý svet a s autora spravili ikonu žurnalistiky.
Pre mňa osobne boli najpútavejšie reportáže z afrických krajín, ako Mozambik, či Eritrea. Príbehy tu podané by sami o sebe vydali na skvelý, aj keď veľmi smutný film o ľudskom osude.
Okrem tých smutných sa však v knihe stretnete aj s opismi práce fotožurnalistov podanej s humorom a značným odstupom. Na ukážku si dovolím úryvok z úvodu reportáže o Írsku z roku 1972 (český text ):
„Při příjezdu do Belfastu ještě kulhám. Vydal jsem se tam s mladým, trochu arogantním a velmi vzdělaným-hlavně o sobě-novinářem. Aby ukázal, že je „cool“, jak se v té dodě říkalo, napsal do kolonky pohlaví v kartě na letišti v Londýne, velmi vtipně: Enormous.Zaměstnanec, takový zrzavý policajt v černé uniformě-zvýrazňujíci jeho aristokratickou bledost, se na vtipálka tupě podíval a požádal ho, aby si stoupnul na chvíli stranou. Ten se pořád uličnícky usmíval, byl na vtip opravdu hrdý. Ale jakmile se pasažéři zaregistrovali, byl slušně odveden do letadla směr Peříž.Závěr: do Anglie smějí jen ti, co mají malé pohlaví.“
S fotením vojnových konfliktov je spojených niekoľko veľkých mien svetovej fotožurnalistiky. Patrick Chauvel medzi ne dozaista patrí a kým sa mu podarí zrealizovať svoj sen o filmovú adaptáciu jeho práce, ako fotožurnalistu, prečítajte si jeho knihu. Je to skvelý príbeh. Vlastne niekoľko skvelých príbehov, aj keď sa nesú pod heslom, že obrázkami svet nezmeníš.
Patrick Chauvel je francúz. Často prirovnávaný k Napoleónovi, najmä vďaka nízkemu vzrastu a neuveriteľne vzdorovitým duchom, ktorý ho nedokáže udržať na jednom mieste.
Okrem skvelých fotografií napísal aj niekoľko kníh, ktoré sa tešia značnej popularite. Jedna z nich, s názvom českým názvom Válečný reportér, ktorú vydalo vydavateľstvo Garamond každopádne stojí za pozornosť každému, koho fascinujú reportáže z vojnových konfliktov, ale aj novinárska práca a vôbec zmysel fotografovania ako taký.
Jedná sa o značne autobiografické dielo. Osekané od opisov mladosti a prvých fotopokusov Vás uvrhne do sveta zvieracej ľudskej brutality, barbarstva a krutosti. Čo iné však čakať od takejto knihy, však?
V jednom bode sa však od iných, podobne ladených diel líši. V takmer tristo stranovej knihe nenájdete ani jednu fotografiu. Neviem či to bol zámer autora, alebo vydavateľstva, každopádne nebudete ukrátený o žiadnu z emócii, ktorú ponúkajú silné fotografie. Autorovo podanie je výborné a niektoré príbehy sú tak silné, že sa nedivím že začal uvažovať nad scenárom k filmu a oslovil také mená ako Johny Depp, či Brad Pitt.
Chauvel sa dostal do Vietnamu ako sedemnásťročný. V tej istej generácii, a v tej istej chvíli ako aj Oliver Stone. Obaja prežili, obaja podali ľuďom reálny obraz vojny, či už v Stone-ovom kultovom filme „Čata“, alebo na fotografiách, ktorými Chauvel svet síce nezmenil, ale obleteli celý svet a s autora spravili ikonu žurnalistiky.
Pre mňa osobne boli najpútavejšie reportáže z afrických krajín, ako Mozambik, či Eritrea. Príbehy tu podané by sami o sebe vydali na skvelý, aj keď veľmi smutný film o ľudskom osude.
Okrem tých smutných sa však v knihe stretnete aj s opismi práce fotožurnalistov podanej s humorom a značným odstupom. Na ukážku si dovolím úryvok z úvodu reportáže o Írsku z roku 1972 (český text ):
„Při příjezdu do Belfastu ještě kulhám. Vydal jsem se tam s mladým, trochu arogantním a velmi vzdělaným-hlavně o sobě-novinářem. Aby ukázal, že je „cool“, jak se v té dodě říkalo, napsal do kolonky pohlaví v kartě na letišti v Londýne, velmi vtipně: Enormous.Zaměstnanec, takový zrzavý policajt v černé uniformě-zvýrazňujíci jeho aristokratickou bledost, se na vtipálka tupě podíval a požádal ho, aby si stoupnul na chvíli stranou. Ten se pořád uličnícky usmíval, byl na vtip opravdu hrdý. Ale jakmile se pasažéři zaregistrovali, byl slušně odveden do letadla směr Peříž.Závěr: do Anglie smějí jen ti, co mají malé pohlaví.“
S fotením vojnových konfliktov je spojených niekoľko veľkých mien svetovej fotožurnalistiky. Patrick Chauvel medzi ne dozaista patrí a kým sa mu podarí zrealizovať svoj sen o filmovú adaptáciu jeho práce, ako fotožurnalistu, prečítajte si jeho knihu. Je to skvelý príbeh. Vlastne niekoľko skvelých príbehov, aj keď sa nesú pod heslom, že obrázkami svet nezmeníš.